Zo stredovekých dejín

     Začiatkom 10. storočia pod sústredeným tlakom zvonka zanikla Veľkomoravská ríša ako organizačný štátny útvar. Zostalu tu však obyvateľstvo, ktoré už dosiahlo relatívne vysoký civilazačný stupeň. Územie dnešného Slovenska sa rozdrobilo na menšie územné celky, na čele ktorých stáli potomkovia veľkomoravských družinníkov. Najvyvinutejšia a husto osídlená oblasť juhozápadného Slovenska sa za kniežaťa Gejzu stala súčasťou organizačného jadra budúceho uhorského štátu. Živá veľkomoravská tradicia v tomto priestore hrala svoju úlohu aj pri vzniku budúceho uhorského štátu. Nitra sa stala sídlom vojvodstva, o ktoré sa vždy uchádzali nádejní čakatelia na kniežací stolec. Už pred záverom prvého tisícročia po Kristovi sa začalo s intenzívnou kristianizáciou rodiaceho sa štátu. Na Slovensku prebehol tento proces pomerne hladko, lebo na mnohých miestach sa zachovali živé pozostatky cyrilometodskej i bavorskej misie z 9. storočia.
     Vo včasnostredovekom období skoro všetka pôda v krajine patrila kráľovi. Uhorský štát bol rozdelený na menšie organizačné jednotky - kráľovské župy. Tie spravovali kráľovskí župani sídliaci v komitátnych hradoch. Skoro celé Ponitrie podliehalo kráľovskému hradu v Nitre. Do začiatku 13. storočia sú len zriedkavé správy o existencii jednotlivých dedín v tejto oblasti. Vieme, že už koncom 12. storočia daroval kráľ Belo lll. Topoľčany šľachticom, ale nič sa nedozvedáme o dedinách ležiacich bližšie k Inovcu. V roku 1235 boli Topoľčany opätovne darované, tentoraz významnému kráľovskému dvoranovi Dionýzovi, synovi Dionýza z rodu Turje. V 13. storočí získal Topoľčianske panstvo nový šľachtický rod - Čákovci, pričom Matúš l. Čák bol istý čas aj nitrianskym županom. Koncom 13. storočia bol v osade Hornouc postavený hrad, a postupne sa premenovalo na Podhradie. Postavením hradu význam okolitých dedín značne vzrástol.
     Na prelome 13. a 14. storočia na Topoľčianskom hrade i v najbližších dedinách prežívali nesporne rušné časy. Aj keď sa hlavnou Matúšovou rezidenciou stal Trenčiansky hrad, často sa tento významný oligarcha zdržiaval aj na Topoľčianskom hrade.
     Obdobie vlády anjouovskej dynastie vyplňujúce väčšinu 14. storočia, ktorú v Uhorsku reprezentovali Karol Róbert a jeho syn Ľudovít prinieslo pre krajinu dlhotrvajúci vnútorný mier a hospodársky vzostup. Topoľčany boli v tom čase kráľovským mestom, kde sa konávali týždenné trhy a v druhej polovici 14. storočia aj pravidelné jarmoky.
     Záver 14. storočia priniesol mnohé nečakané zmeny. Kráľ Ľudovít l. zanechal po sebe iba dve dcéry. Po dlhšej diplomatickej hre sa na uhorský trón presadil muž mladšej dcéry Márie Žigmund Luxemburský. Jeho nákladná mocenská politika si vyžadovala neústály prílev peňazí, pričom si vypomáhal zálohovaním hradných panstiev za vysoké sumy peňazí. Tak sa aj Topoľčianske panstvo stalo v roku 1389 predmetom kráľovskej donácie. Za verné služby ho získal Frank a Šimon, synovia bána Kóňu zo Sečian. Šimon zo Sečian zomrel bez potomkov, tak sa jediným vlastníkom panstva stal Frankov syn Ladislav.
     V 15. storočí ovplyvnili život v Topoľčianskom panstve husiti, ktorí získali časť Topoľčianskeho panstva okrem Topoľčianskeho hradu a okolitých dedín.

Život obyvateľov v 16. a 17. storočí

     Z týchto málo údajov, ktoré máme k dispozícii a z uvedených faktov môžeme vyvodiť záver, že 16. a 17. storočie bolo pre obyvateľov mimoriadne trafickým obdobím. Nik zo sedliakov nemohol vopred vedieť keď na jar osieval polia, či bude môcť v lete v pokoji zberať z nich úrodu, či nebude opäť raz prinútený zutekať zo svojej dediny, aby si zachránil aspoň holý život, na Topoľčiansky hrad alebo do okolitých hôr a odtiaľ sa bezmocne prizerať ako mu mocnejší nepriateľ drancuje polia a ničí skromný majetok.
Preto si treba s úctou i obdivom pripomenúť ťažký život našich predkov, ktorých nedokázal zlomiť ani takýto nešťastný osud a vždy znovu s vierou v šťastnejšiu budúcnosť púšťali sa do obnovy života v tomto ťažko skúšanom kraji.
     Z prameňov, ktoré máme k dispozícii vieme, že hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Pôda na poddanských hospodárstvach sa obrábala v rámci trojpoľného systému. Chotár sa rozdelil do troch približne rovnakých dielov, pritom jedna časť sa osiala oziminami, druhá jarinami a tretia časť ostávala ležať úhorom, využívali ju iba na pasenie dobytka. Úhorovanie bolo pri vtedajšom extenzívnom spôsobe hospodárenia nevyhnutné, lebo pôda sa nedostatočne hnojila a osievala sa prevažne obilninami, ktoré pôdu príliš vyčerpávali.
     Povinnosti poddaného voči zemepánovi poznáme z urbára a môžeme konštatovať, že v tomto období poddaní neboli príliš preťažení, ani činžou, ani naturálnymi dávkami, ba ani robotami. Avšak okrem spomenutých urbárskych povinností, museli ešte odvádzať aj desiatok úrody cirkevnej vrchnosti, ďalej museli finančne prispievať na obranu krajiny, pretože v tomto období bola Nitrianska stolica vystavená sústavným tureckým útokom. Obyvateľstvo muselo platiť aj kráľovske dane

Život obyvateľov v 18 a 1. pol. 19. storočia

     18. storočie bolo pre obyvateľov Velušoviec mimoriadne priaznivým obdobím. Výmera obrábaných polí sa zvýšila až dvojnásobne a úmerne k tomu narastal aj počet domácich zvierat.
     Koncom 60-tich rokov 18. storočia dochádza v obci k populačnej explózii. Na prírastku obyvateľstva malo zásluhu nielen zlepšenie postavenie poddaných, ktoré priniesla urbánska regulácia, ale aj prezieravé nariadenie Márie Terézie, že pri každej farnosti musí byť najmenej jedna vyškolená pôrodná baba, ktorá mala za úlohu asistovať pri pôrodoch a z času na čas bola o základných pravidlách zdravého pôrodu poučená a preskúšaná stoličným lekárom.
     Urbárska regulácia priniesla veľa pozitívnych zmien v živote poddaných. Zaznamenala totiž vymedzenie presných povinností poddaného voči zemepánovi na základe výmery ním obrábanej pôdy korigovanej ešte jej bonitou. 31. januára 1769 bol na kongregácii Nitrianskej župy prijatý mandát cisárovny Márie Terézie s inštrukciou pre vykonanie urbárskej regulácie. Urbárska regulácia priniesla úľavu obyvateľom, avšak v krajine boli známe nekalé praktiky zemepánov a ich úradníkov, ktorí pod rôznymi zámienkami sa snažili časť pôvodných povinností obnoviť. Na kontrolovanie porušovania právomocí zemepánov bola ustanovená župná komisia, ktorá si v nasledujúcich rokoch pravidelne predvolávala obecných richtárov, kladúc im otázky, či nový urbár nie je porušovaný. Výhodou urbárskej regulácie bolo i opatrenie, že každá obec dostala presný rozpis povinností a tým bolo navždy zamedzené svojvoľnému porušovaniu zo strany panstva.
     Hlavným zdrojom obživy obyvateľov bolo hlavne poľnohospodárstvo. Obyvatelia sa tiež venovali aj ťažbe a rozvozu palivového a stavebného dreva a kolárstvu. Nechýbali tu ani rôzne domáce remeslá ako výrobňa plátna a hrnčiatstvo. Tiež bol rozšírený chov koní na predaj.
     V roku 1831 postihla obec epidémia cholery, avšak vďaka sanitárnym opatreniam sa podarilo túto epidémiu rýchlo zdolať.

Od zrušenia poddanstva do konca 1.svetovej vojny

     Uhorský snem v roku 1848 konečne vyniesol zákonný článok o všeobecnom zrušení poddanstva. Zložité právno vlastnícke vzťahy, ktoré tu na sklonku feudalizmu panovali si vyžadovali detajlnejšie rozpracované zákonné ustanovenia. Na nich hneď po vynesení snemového rozhodnutia začali pracovať viaceré komisie, ich prácu však pribrzdila revolúcia rokov 1848-1849. Preto sa celý proces vyviazania poddaných z urbárskych služobností pretiahol ešte do polovice 50-tych rokov 19. storočia. Vo všeobecnosti možno povedať, že zrušenie poddanstva znamenalo postupný prelom v živote každej dediny prinášajúci postupne pre obyvateľov novú kvalitu života. Počas revolučných rokov vlastnila Továrnicke panstvo so všetkými jeho obcami Alžbeta Erdodyová.
     Po nej sa stala dedičkou panstva jej neter Alžbeta Mayerová, vydatá za grófa Jakuba Meis Coloredo. Panstvo vymenili s bratmi Stummerovcami za domy vo Viedni. Po smrti Karola Stummera prešlo panstvo do vlastníctva Augustína Stummera. Po ňom ho zdedili jeho tri dcéry. Jedna z nich, Augustína Stummerová, bola vydatá za Viktora Haupta z Buchenrode, ktorý bol i majiteľom panstva Zlín na Morave a soľných baní vo Wieliczke v Poľsku. Začiatkom 20. storočia bolo panstvo v držbe viacerých účastinárov.
     Podnikaví Stummerovci postavili v Tovarníkoch cukrovar, zmodernizovali pivovar a intezívne ťažili a spracúvali drevo. Rozšírenie priemyselnej výroby v blízkom okolí Velušoviec sa odrazilo postupne aj na meniacom spôsobe života dediny. Časť obyvateľstva si začína hľadať nové možnosti zárobku, chopiac sa každej príležitosti. Aj tí, čo ďalej pracujú na svojich majetkoch, pociťujú výhody, ktoré so sebou prináša rozšírenie priemyselnej výroby. V okolí obce sa začína na pomerne veľkej výmere pestovať cukrová repa pre tovarníckú fabriku a tým obyvatelia získavajú pravidelný finančný príjem, čo povznieslo ich hmotnú úroveň.
Postupne narastá aj počet obyvateľov. Kým v roku 1892 bolo 305 obyvateľov, z toho 295 Slovákov a 10 nemcov, tak už v roku 1913 narástol počet obyvateľov na 381, z toho 377 Slovákov, 1 Maďar a 3 Nemci.
     Počas Prusko - Rakúskej vojny v roku 1866 postihla obec epidémia cholery. Počas epidémie zomrelo v obci 45 ľudí. Podobná epidémia i keď s ďaleko menšími následkami sa opakovala v obci aj v roku 1873.
     1. svetová vojna dokonale narušila patriarchálny spôsob života v obci. Všetci muži do veku 45 rokov museli narukovať na frontu. Tak ako v každej dedine na Slovensku, vyžiadali si 4 roky trvajúce boje svoje obete.

Výstavba

     V decembri 1949 bola obec elektrifikovaná. V mesiacoch júl a august 1955 sa uskutočnila generálna oprava školy. V priebehu roka 1956 sa konalo niekoľko celoobecných brigád, ktoré zmenili vzhľad obce na nepoznanie. Upravili sa cesty, verejné priestranstvá. Okolo cintorína sa postavila ohrada z pleteného drôtu. V tomto roku sa začala výstavba vodovodu, ktorý vychádza z malej osady Zľavie. Začiatkom roka 1957 sa pristúpilo k stavbe futbalového ihriska. 4. oktobra 1957 bol otvorený nový kultúrny dom, ktorý začali občania v plnej miere využívať. Ešte v tom istom roku vznikol miestny ochotnícky divadelný krúžok, ktorý v ďalších rokoch vyvíjal úspešnú činnosť.